Kategória: História obce

História obce

Obsah: História obce – Geografická poloha – Geologická stavba – Pôdne pomery – Podnebie – Vodstvo – Podzemné vody – Zoznam aktívnych fenologických staníc k 31.10.2002 – Rastlinstvo – Živočíšstvo – Ochrana prírody – Priemysel a poľnohospodárstvo – Perspektívy rozvoja obce – Obyvateľstvo – Veková štruktúra obyvateľov je vyrovnaná

História obce

navrh4Veľký Horeš leží v juhovýchodnej časti Východoslovenskej nížiny, na starom vale Tisy, v nadmorskej výške 104 m. Taký úradný názov má od roku 1948.V rozličných miestach tamojšieho chotára sa našli črepy slovienskej keramiky zo 6.,  8. a 9. storočia. Dodnes preskúmané územie bolo nepochybne územnou súčasťou Veľkomoravskej ríše v tretej tretine 9. Storočia počas panovania kniežaťa Svätopluka.Najstaršie písomné správy o príslušnom územnom majetku a dedine sú v listine kráľa Ondreja II. Z roku 1214. Kráľ vtedy listinou potvrdil testamentárne darovanie majetkov vznikajúcemu kláštoru premonštrátov v Lelesi, ako to ustanovil obdarovateľ kláštora, vacovský biskup Boleslav, ktorý kúpil horešský majetok od synov Vitáliša, Čaka a Štefana, aby ho daroval kláštoru.

Dedinu do písomností v 13. A 14. Storočí zväčša zapisovali ako Gerus, od konca 14. Storočia Geres, od 15. Storočia pravidelne Nagh Geres.

Pôvodný názov bol totožný so slovienským osobným menom Goreš, ktorý Maďari prevzali pred 12. Storočím, teda skôr, ako sa v slovenskom názve hláska g zmenila na h. Archeologické, jazykovedné i historické poznatky vedú ku konštatovaniu, že tamojšie sídlisko jestvuje od 8. storočia a patrí k najstarším slovienskym v priľahlom okolí.

Dva majetkové horešské celky v 13. A 14. Storočí predstavovali samostatné chotáre dvoch horešských sídlisk a dedín, teda Veľkého a Malého Horeša. V 15. Storočí V.Horeš vlastnili šľachtici z Cejkova, Šóšovci, šľachtici z Brehova. V 16. A 17. Storočí bol majtkovou súčasťou hradného panstva Sárospatak, ale držali ho aj Šóšovci, Mačaiovci, Coborovci.

Vo Veľkom Horeši bol kostol zaiste už pred 15. Storočím, avšak písomné doklady o ňom sú od prvej polovice 15. Storočia. Okolo roku 1438 bol farský kostol murovaný, nemal však ešte vežu a obklopoval ho cintorín. Katolícki farári v ňom vysluhovali bohoslužby do druhej polovice 16. Storočia. Dokázateľne od roku 1582 v tamojšom kolstole pôsobili evanjelickí reformovaní kazatelia. Nový farský kostol si miestni kalvíni postavili koncom 18. Storočia a jestvuje doteraz.

Na prelome 16. A 17. Storočia bol Veľký Horeš veľkou dedinou s poddanským i farským obyvateľstvom. Na prelome 17. A 18. Storočia bol Veľký Horeš už len malou dedinou. V roku 1715 mal iba päť, v roku 1720 už sedem sedliackych domácností. V susedstve, prípadne v blízkom okolí Veľkého Horeša jestvovali v stredoveku osady čťi dediny Bersel, Ivanusteleke aj Vitalisteleke, ktoré zanikli.

V dokumentoch sa uvádza pod názvami Nagy Géres, Nagygéres, Veľký Gýreš 1927, Veľký Horeš 1948.

V obci sa nachádza kostol reformovanej cirkvi postavený v r. 1765.

Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom čo v podstate určuje charakter obce až do dnešnej doby.

Každá obec, v ktorej sa časom vyvinula nejaká administratívna činnosť usilovala sa opatriť svoje písomnosti svojim znakom, pečaťou, ktorá mala byť v podobe symbolu výrazom jej špecifiká, odlišujúce ju aspoň od obcí blízkeho okolia. Väčšina obcí si zvolila za svoj znak patronícium kostola alebo nesakrálne symboly zvýrazňujúce najviac prevládajúce zamestnanie obyvateľov. Tieto historické pečate sú heraldickým zdrojom pre návrh erbu obcí, pritom platí zásada, že čím staršia pečať tým cennejší je erb. Pre obec Veľký Horeš sa našli dve pečate.

Geografická poloha

Obec Veľký Horeš leží v juhovýchodnej časti  Východoslovenskej nížiny,  vo výške 122 m.n.m., na starom agradačnom vale Tisy.  Teritoriálne a historicky sa toto územie označuje ako Medzibodrožie – oblasť, ktorú ohraničujú rieky Tisa, Latorica a Bodrog. Zároveň sa v chotári obce tiahnu hranice s Maďarskou republikou (výsledok Trianonského dohovoru v roku 1920) – od Bodrogu, po línii Karče až po susedné obce – Malý Horeš, Pribeník, kde sa zvažujú na juh sledujúc pieskové duny až k Tise.

Obec leží na rovine, len vzdialene jej povrch ohraničuje vulkanický blok medzi obcou Borša a Viničky, 210 m dosahujúci kopec Csipkés pri Strede nad Bodrogom a v diaľke na severovýchod sa nad mestom Kráľovský Chlmec vypína Veľký kopec s výškou 264 m a Malý kopec s výškou 222 m. V bezprostrednom intraviláne obce netečie žiadny vodný tok, okolie je však bohaté na močiare, ktorých existencia závisí od zrážkovej činnosti

Geologická stavba

Na geologickej stavbe Zemplína sa najväčšmi podieľajú flyšové paleogénne a kriedové súvrstvia pieskovcov ílovcov, slieňovcov a zlepencov. Reliéf nesie typické znaky flyšových pohorí. Na miestach s odolnejšími pieskovcami vyčnievajú chrbty tam, kde sú menej odolné ílovce a slieňovce sú vodou vyhĺbené dlhé erózne brázdy.

Južnú časť Zemplína zaberá Východoslovenská nížina, Zemplínske vrchy a z juhozápadu zasahujú Slanské vrchy Východoslovenská nížina je rozsiahlou (4 000 Km2) krajinnou oblasťou v subprovincii Veľkej dunajskej kotliny. Člení sa na dva krajinné celky: Východoslovenskú pahorkatinu a južnejšiu Východoslovenskú rovinu. Východoslovenská nížina je vyplnená neogénnymi ílmi, pieskami, vápencami a štrkmi. Tieto horniny vystupujú na okraji Slanských a Zemplínskych vrchov Pozdĺž riek ich pokrývajú riečne sedimenty mimo nich spraše, sprašové hliny a na juhovýchode viate piesky. V priestore medzi Kráľovským Chlmcom a Čiernou nad Tisou je prognózne územie lignitov. V okolitom širšom priestore je aj výskyt zlievárenských pieskov. V Medzibodroží sa vyskytujú výrazné pieskové presypy – duny ktoré tu dosahujú výšku až 25 m, dĺžku až 1,5 km a šírku 150 m, a to na ploche asi 170 Km2. Denne z nich ukrajuje stavebná aktivita v regióne.

V južnej časti Východoslovenskej nížiny vystupuje malé pohorie – Zemplínske vrchy. Geomorfologicky patria k Vnútorným Západným Karpatom. V geologickej literatúre je rozšírené pomenovanie zemplínsky ostrov. Často sa vyčleňujú ako samostatná jednotka zemplínske pásmo (zemplinikum). Budujú ho prvohorné a druhohorné horniny napr. ruly svory pieskovce, bridlice a po okrajoch mladé sopečné horniny andezity ryolity tufy. Zemplínske vrchy sú zaujímavé z hľadiska výskytu niektorých surovín. Zrudnenie je chudobné a sporadické. Západne od obce Zemplín sú zaujímavé obsahy striebra 6 – 7 g/t, ojedinele 20 g/t. Vo Veľkej Tŕni a jej okolí sú ložiská čierneho uhlia. Sloje antracitu dosahujú mocnosť od niekoľkých cm do 160 cm. Antracit je vhodný na energetické účely. Užitočnou surovinou je aj perlit, ktorého ložiská sa vyskytujú v Malej Tŕni, Veľkej Bare, vo Viničkách a inde. Vo Veľkej Tŕni je ložisko tufov a tufitov. Hodia sa na výrobu tufobetónových zmesí a prefabrikátov. V širšom okolí Zemplínskych vrchov sa vyskytuje ešte mnoho iných nerudných surovín a palív napr. tehliarske suroviny zlievárenské a stavbárske piesky vápence, kamenina, bentonit, zemný plyn, lignit a iné. Z juhozápadu zasahujú čiastočne do Zemplína aj Slanské vrchy ktoré geomorfologicky patria k Vnútorným Západným Karpatom. Vznikli v treťohorách vulkanickou činnosťou a sú budované andezitmi, ryolitmi a ich pyroklastikami. Na úpätí pohoria smerom k Východoslovenskej nížine sa nachádzajú štvrtohorné sedimenty ktoré vznikli predovšetkým zvetrávaním sopečného materiálu na svahoch.

Z hľadiska geologickej stavby sú tu zastúpené treťohorné horniny vrchného miocénu až pliocénu. Najstarším geologickým útvarom je vrchný tortón, reprezentovaný zelenosivými jemnopiesčitými, miestami hrdzavoškvrnitými slienitými ílmi. Mladším útvarom je nižší sarmat v brakickom vývoji, ktorý predstavujú sivozelené sľudnaté íly.. Nasledujúci vyšší sarmat je už v sladkovodnom vývoji s tufiticko-lignitickou sériou, ktorá obsahuje sivozelené piesčité íly. Tiahne sa v pruhu severozápad – juhovýchod a zaberá okolie obcí Svinica, Zatín, Vojka, Boľ, Poľany až po Leles. Pont a levant sú zastúpené pestrofarebnými ílmi, ktoré sa vyskytujú v oblasti Čierneho lesa a Veľkej lúky pri obci Poľany. Ďalší vývoj prebiehal v pleistocéne a holocéne riečnou akumuláciou a eolickou činnosťou – ukladaním spraše, sprašových hlín a viatých pieskov.

V južnej časti má charakter mierne zvlnenej krajiny s prevýšením okolo 10 m. Územie má ráz typickej poriečnej zóny s nepatrnými deniveláciami terénu, so sieťou živých a mŕtvych ramien a umelých odvodňovacích kanálov. V dnešnom reliéfe možno rozlíšiť agradačné valy 1 až 2,5 m vysoké, zaberajúce šírku 2 až 5 km, ktoré sú oddelené medzivalovými depresiami. Charakteristickou črtou pre toto územie je výskyt eolického reliéfu, ktorý je zastúpený sprašovými pokrovmi a pieskovými dunami vysokými 6 až 10 m. Osobitné postavenie majú plytké depresie, ktorých vznik je podmienený súčasným poklesávaním o 1 až 2 mm za rok.

Pôdne pomery

Pôdne pomery Zemplína sú pestré. Vo Východoslovenskej nížine na širokých riečnych nivách sú nivné pôdy fluvizeme a lužné pôdy čiernice. Na sprašiach vznikli ilimerizované pôdy, luvizeme, miestami hnedozeme a černozeme. V Slanských a Zemplínskych vrchoch prevažujú na silikátových horninách hnedé lesné pôdy kambizeme. Vo Vihorlatských vrchoch sa vyskytujú hnedé lesné pôdy a v ich západnej časti na vápencoch a dolomitoch rendziny. V Bukovských vrchoch, Laboreckej a Ondavskej vrchovine prevažuje hnedá lesná pôda, ktorú v najvyšších polohách strieda podzol.

Podnebie

Klimaticky je región Zemplína rozdelený do troch oblastí podľa nadmorskej výšky. Východoslovenská nížina, Beskydské predhorie a Zemplínske vrchy patria do teplej klimatickej oblasti, ktorá pozdĺž riečnych dolín zasahuje aj do Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Táto klimatická oblasť je v regióne plošne najrozsiahlejšia. Vyššie položené územia do 800 m n. m. patria do mierne teplej klimatickej oblasti, ktorú tvoria najvyššie polohy Slanských vrchov a prevažná časť Vihorlatu, Ondavskej a Laboreckej vrchoviny. Polohy nad 800 m n. m. patría do chladnej klimatickej oblasti. Tiahne sa popri hraniciach s Poľskom a zasahuje vrcholové časti Vihorlatu. Snehová pokrývka tu trvá 80 až 100 dní. Zemplín je po Podunajskej nížine druhou najteplejšou oblasťou Slovenska. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 9 až 10 ºC. Výborné klimatické podmienky má najmä rekreačná oblasť a okolie Zemplínskej šíravy. Priemerné trvanie slnečného svitu v tejto oblasti je 2 200 hodín ročne. Priemerné teploty na Zemplíne sú v januári -1 až -4 ºC na nížine a -5 až -7 ºC na najvyšších vrcholoch, priemerná teplota v júli sa pohybuje v rozmedzí 18,8 až 20,5 ºC na nížine a 12 až 16 ºC na najvyšších vrcholoch. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 530 až 700 mm na nížine a 700 až 1 000 mm v pohoriach. Zrážky sú hlavne v júni a v júli.

Má subkontinentálnu klímu, patrí do teplej oblasti, mierne suchej podoblasti, teplého, mierne suchého okrsku s chladnou zimou s teplotou v januári nad –3 až –5 °C, s počtom letných dní nad 50 a zároveň predstavuje typ s teplou nížinnou klímou a ročným úhrnom zrážok 530 až 650 mm.

Vodstvo

Vodstvo Zemplína tvoria početné rieky vodné kanály nádrže. rybníky jazerá, podzemná voda a minerálne pramene. Zemplín je typickým príkladom vejárovitej riečnej siete, ktorá spadá do povodia rieky Bodrog a do úmoria Čierneho mora. Bodrog vzniká sútokom Ondavy a Latorice.

Mŕtve ramená Latorice  

Južná časť Zemplína je popretkávaná riekami s ich ramenami a zátokami, močiarmi, kanálmi i pieskovými presypmi, je ideálnym miestom na nenáročné a pohodlné turistické vychádzky Rieky a potoky poskytujú možnosti rybolovu na desiatky druhov rýb.

Z odvodňovacích kanálov sú najznámejšie: potok Dušan Somotorský a Leleský kanál. Veľké vody sa vpúšťajú do poldra pri obci Beša. Najväčšie zásoby podzemných vôd sú hlavne v okolí dolného toku Laborca. Minerálne pramene sa vyskytujú v okolí Sobraniec, Michaľan a Veľat. Oblasť Východoslovenskej roviny je perspektívnou aj z hľadiska výskytu horúcich vôd. V intraviláne obce Veľký Horeš bol v roku 1985 vykonaný geologický vrt, ktorý narazil na termálny prameň s teplotou vody 35,5°C.

Podzemné vody

V oblasti Medzibodrožia a riečnych náplavov Roňavy pretrvávajú redukčné podmienky v podzemných vodách, ktoré spôsobujú, že dochádza k vysokému obsahu niektorých ukazovateľov kvality vody, ako sú amónne ióny, Mn, Fe, Al a humínové látky. V dôsledku antropogénneho znečistenia došlo k prekročeniu limitných hodnôt NELUV, Pb a v jednom prípade aj Cd (Plešany), Cu (Somotor) a benzénu (Veľký Horeš).

Zoznam aktívnych fenologických staníc k 31.10.2002

Stanica Skupina Nadm.výš. Zem.šírka Zem.dĺžka
Malý Horeš P 99 48°23´ 21°52´
Streda nad Bodrogom V 100 48°22´ 21°46´

Rastlinstvo

V Zemplíne sa stretávajú rozličné botanické oblasti: panónska, východokarpatská a západokarpatská. Južná časť Zemplína, ktorá patrí do panónskej botanickej oblasti, je takmer úplne odlesnená a premenená na kultúrnu step s vinohradmi, ovocnými sadmi, ornou pôdou a lúkami. Zvyšky chráneného lužného lesa sú na nivách Latorice, Uhu a Bodrogu. Nižšie časti pohorí zaberajú najmä dubové lesy, vo vyšších častiach Slanských vrchov prevládajú bučiny. Z drevín sa tu vyskytujú vŕby, jelše, topole, brezy a jasene. Zo vzácnych rastlinných druhov tu registrujeme leknovec štitnatý, žerušnicu málokvetú, truskavec obyčajný, korunku strakatú, jesienku obyčajnú, bleduľu jarnú. Na slaniskách rastie palina prímorská, astra soľomilná, skorocel prímorský a ďalšie halofytné druhy. Na svahoch Vihorlatských vrchov sa stretávajú panónske, východokarpatské a západokarpatské druhy. Na južnom úpätí Vihorlatských vrchov sa nachádzajú porasty teplomilných dúbrav, ktoré vo vyšších polohách a zväčša aj v Beskydskom predhorí nahrádzajú bukové lesy. Tie vo Vihorlate aj prevládajú. V nadmorskej výške nad 700 m sa miestami vyskytuje jedľa biela, smrek a borovica. Vo Vihorlatských vrchoch nájdeme i viaceré vzácne a chránené rastliny. Sú to: kýchavica biela, kostihoj srdcovitý, prilbica jedovatá drsnoplodá, skopólia kránska, kostrava ovčia vihorlatská, tavolník prostredný, rozchodník ročný, bleduľa jarná, krivec tulcový. Severná časť Zemplína patrí do východokarpatskej botanickej oblasti. Doliny a erózne brázdy Bukovských vrchov, Laboreckej a Ondavskej vrchoviny sú zväčša bez lesnej pokrývky. V najnižších polohách vrchov je dubový les, v celej oblasti však prevláda buk. Miestami je primiešaná jedľa a borovica. V NPR Stužica jedle dosahujú vek až 300 rokov a výšku 48 m, buky 185 rokov a výšku 38 m. Lesy sú známe bohatým výskytom húb. Medzi vzácne druhy rastlín patría: iskerník karpatský, zvonček jedľový, perovník pštrosí, horec luskáčovitý, poniklec obyčajný, scila dvojlistá východná. Časť Laboreckej vrchoviny a Bukovských vrchov patrí do siete biosférických rezervácii v rámci UNESCO.

Podľa fytogeografického členenia patrí územie  do oblasti panónskej flóry (Pannonicum), obvod eupanónskej xerotermnej flóry (Eupannonicum) a do okrsku Východoslovenská nížina.

Povrch územia je vo veľkej miere odlesnený. Z pôvodných lužných lesov, ktoré sprevádzali rieky, sa zachovalo niekoľko nesúvislých fragmentov kultúrnych lesov. V tesnej blízkosti riek majú vytvorené existenčné podmienky lužné lesy vŕbovo- topoľové, zväzu Salicion albae a Salicion triandrae. Charakteristické asociácie sú Salici – Populetum a Salicetum triandrae. Plošne najviac podmienok je vytvorených pre existenciu nížinných lužných lesov zväzu Ulmeion. Na území ide hlavne o asociácie Carici – Fraxinetum a Fraxino-pannonicae Ulmetum. Pomerne malý potenciál majú dubovo-hrabové lesy. Ide o malé ostrovčeky zväzu Carpinion betuli s asociáciami Querco petraeae – Carpinetum a Querco robori – Carpinetum. Najsuchšie miesta vytvárajú podmienky pre existenciu xerotermných dubových lesov, najmä zväzu Aceri tatarici – Quercion. V bezodtokových depresiách sa usadili slatinné vŕbové kroviská až slatinné jelšové lesy zväzov Salicion cinereae a Alnion glutinosae. V pahorkatinnom stupni vápencovej oblasti sú charakteristické dubové subxerotermofilné lesy zväzu Quercion pubescenti – petraeae.

Hustá sieť mŕtvych ramien, materiálových jám, kanálov a mokradí vytvára unikátne podmienky najmä pre vodnú a močiarnu vegetáciu. Bolo tu opísaných viac ako 50 asociácií so značným počtom vzácnych až ohrozených druhov. K najtypickejším patria spoločenstvá Hydrochari – Stratoitetum, Nupharolutei – Nyphaetum albae, Trapetum natansis.

Zo vzácnych a ohrozených rastlín vodnej a močiarnej vegetácie možno spomenúť druh aldrovandka pľuzgierkatá (Aldrovanda vesiculosa), chren veľkoplodý (Armoracia macrocarpa), žerušnica málokvetá (Cardamine parviflora), ostrica metlinatá (Carex paniculata), elatinka kuričkovitá (Elatine alsinastrum), vstavač úhľadný (Orchis elegans), starček erukolistý (Senecio erucifolius), rezavka aloovitá (Stratiotes aloides), kotvica plávajúca (Trapa natans). Významné sú aj druhotne vytvorené biotopy – lúky a pasienky so spleťou zamokrených depresií, so vzácnymi a ohrozenými druhmi ako ostrica čiernoklasá (Carex melanostachya), pichliač úzkolistý (Cirsium brachycephalum), korunkovka strakatá (Fritillaria meleagris), králik neskorý (Leucanthemella serotina), bleduľa jarná (Leucojum vernum), bleduľa letná (Leucojum aestivum).

Na pieskových dunách, ktoré sa nachádzajú hlavne v južnej časti územia, k vzácnym a ohrozeným druhom patria poniklec lúčny maďarský (Pulsatilla pratensis ssp. hungarica), pavinec horský (Jasione montana), horčičník konáristý (Erysimum diffusum), gypsomilka metlinatá (Gypsophila paniculata). Ohrozenými burinnými druhmi sú hlaváčik letný (Adonis aestivalis) a kúkoľ poľný (Agrostemma githago).

Medzi vzácne druhy xerotermných strání patria poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), poniklec Zimmermannov (Pulsatilla zimmermannii), jasenec biely (Dictamnus albus), hlaváčik jarný (Adonis vernalis), veternica lesná (Anemone sylvestris), kavyľ pôvabný (Stipa pulcherrima), prilbica jedhojová (Aconitum anthora), kosatec bezlistý uhorský (Iris aphylla ssp hungarica), vstavač purpurový (Orchis purpurea).

Zoogeograficky je územie CHKO začlenené k panónskemu úseku eurosibírskej provincie stepí. Živočíšstvo je zastúpené boreálnymi, mediteránnymi a stepnoeremiálnymi prvkami. Rôznorodosť biotopov v území (vodné toky až suché xerotermné biotopy) je predpokladom výskytu vysokého počtu druhov fauny na pomerne malom území. Najviac druhov sa vzhľadom na charakter územia viaže na vodné a močiarne biotopy.

Živočíšstvo

Fauna Zemplína je tiež veľmi pestrá. Živočíchy patría tak medzi zástupcov spoločenstiev listnatého a ihličnatého lesa, ako i polí, lúk, vodných tokov, vodných plôch a ich brehov. Bežne sa tu vyskytuje zajac poľný bažant poľovný, srnec lesný, jeleň lesný, diviak lesný. Zo vzácnych a chránených druhov tu žije rys ostrovid, vlk , fúzač alpský dravý, mačka divá, medveď hnedý, zubor hôrny, výr skalný, sova dlhochvostá, orol krikľavý, kuna lesná a skalná, haja červená, vydra riečna, jazvec lesný, krkavec čierny, korytnačka močiarna, z vodného vtáctva: hus divá, kačica divá, bocian biely, včelár obyčajný , bocian čierny, rybár bahenný, sliepočka zelenooká, čajka smejivá, volavkapopolavá, z motýľov: jasoň červenooký, rôzne druhy babôčok a perleťovcov. Dá sa tu nájsť aj najväčší motýľ žijúci na území Slovenska okáň hruškový. Drobný motýlik Vespina slovaciella je pozoruhodný hlavne tým, že je doposiaľ známy len z územia Zemplína. V NPR Kašvár v okrese Trebišov sa odhaduje približne 1500 motýlích druhov. Z hmyzu sú vzácne druhy ako: fúzač alpský, modlivka zelená, bystruška lesklá a ploská, koník stepný. Z plazov je to mlok karpatský, salamandra škvrnitá, jašterica živorodá, vretenica obyčajná. Z rýb tu nachádzame sumce, šťuky, zubáče, pstruhy, kapre, bolene, pleskáče a iné. Chránené sú mihule a hrúzy.

Na opisovanom území bol zaznamenaný výskyt vzácnych druhov hmyzu ako: fúzač veľký (Cerambyx cerdo), modlivka zelená (Mantis religiosa), pestroň vlkovcový (Zerynthia polyxena), vidlochvost feniklový (Papilio machaon), vidlochvost ovocný (Iphiclides podalirius). Z lastúrnikov je známe korýtko riečne (Unio crassus), z obojživelníkov hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus), ropucha zelená (Bufo viridis), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), rosnička zelená (Hyla arborea), skokan ostropyský (Rana arvalis), skokan štíhly (Rana dalmatina), skokan rapotavý (Rana ridibunda), skokan krátkonohý (Rana lessonae), kunka červenobruchá (Bombina bombina). Z plazov je pozoruhodný výskyt korytnačky močiarnej (Emys orbicularis), ktorá bola zistená na viacerých lokalitách.

Ďalej sa tu vyskytuje jašterica bystrá (Lacerta agilis), jašterica zelená (Lacerta viridis), užovka obojková (Natrix natrix), užovka hladká (Coronella austriaca), slepúch lámavý (Anguis fragilis).

Na území CHKO bolo zistených viac ako 210 druhov vtákov, viacero vzácnych druhov tu i hniezdi. Nachádza sa tu v súčasnosti najväčšia kolónia brodivcov na území Slovenska v ktorej pravidelne hniezdi bučiak nočný (Nycticorax nycticorax), volavka striebristá (Egretta garzetta), volavka biela (Egretta alba), volavka popolavá (Ardea cinerea), volavka purpurová (Ardea purpurea) a v poslednom období aj veľmi vzácny hniezdič volavka vlasatá (Ardeola ralloides). Z ďalších druhov bolo na území CHKO zistené hniezdenie napr. bučiaka trsťového (Botaurus stellaris), bučiačika močiarneho (Ixobrychus minutus), bociana čierneho (Ciconia nigra), kane močiarnej (Circus aeruginosus), jastraba lesného (Accipiter gentilis), haje tmavej (Milvus migrans), haje červenej (Milvus milvus), orla krikľavého (Aquila pomarina), orla kráľovského (Aquila heliaca), včelára lesného(Pernis apivorus), sokola lastovičiara (Falco subbuteo), plamienky driemavej (Tyto alba), rybárika riečneho (Alcedo atthis), včelárika zlatého (Merops apiaster), dudka chochlatého (Upupa epops), kalužiaka červenonohého (Tringa totanus), chriašteľa bodkovaného (Porzana porzana), chriašteľa malého (Porzana parva), chriašteľa vodného (Rallus aquaticus), chrapkáča poľného (Crex crex), ďatľa čierneho (Dryocopus martius), ďatľa prostredného (Dendrocopos medius), krutihlava hnedého (Jynx torquilla), strakoša kolesára (Lanius minor), svrčiaka zelenkavého (Locustella naevia), svrčiaka riečneho (Locustella fluviatillis), slávika tmavého (Luscinia luscinia), fúzatky trsťovej (Panurus biarmicus), škovránka stromového (Lullula arborea). Pre mnohé ďalšie vzácne druhy je územie významnou migračnou trasou.

Z množstva cicavcov je potrebné spomenúť viacero pozorovaní losa mokraďového (Alces alces), vydry riečnej (Lutra lutra), piskora lesného (Sorex araneus), piskora malého (Sorex minutus). Z netopierov sa tu vyskytujú druhy: netopier pobrežný (Myotis dasycneme), netopier vodný (Myotis daubentoni), netopier brvitý (Myotis emarginatus), netopier pozdný (Eptesicus serotinus), netopier hrdzavý (Nyctalus noctula), netopier hvízdavý (Pipistrellus pipistrellus), netopier pestrý (Vespertilio murinus), ucháč sivý (Plecotus austriacus), podkovár štíhlokrídly (Rhinolophus ferrumequinum).

Bohato je tu zastúpená aj ichtyofauna. Vyskytujú sa tu takmer všetky nížinne druhy rýb, z ktorých je viacero chránených, napr.: blatniak tmavý (Umbra krameri), kolok veľký (Zingel zingel), hrúz Kesslerov (Gobio kessleri), hrebenačka pásavá (Gymnocephalus schraetser), šabľa krivočiara (Pelecus cultratus). V poslednom období tu bol zistený nový druh ichtyofauny Slovenska (Perccottus glenii).

Žiaľ, vzhľadom na to, že v poslednom období sa znížili zásoby podzemných vôd, vysýchajú aj odvodňovacie kanály, chudobnie i flóra a fauna v našom okolí.  Na brehu kanála, ktorý hraničí s intravilánom Malého Horeša hniezdi volavka popolavá.

Každoročne do obce prilietajú 3 páry bocianov. Žiaľ, neraz sa im nedarí vyviesť mláďatá práve vďaka bezohľadnosti ľudí a nezodpovednosti, s akou pracovníci VSE zhadzujú hniezda so žijúcimi mláďatami (r. 2002). Často možno v obci stretnúť kunu skalnú, ježka, jaštericu zelenú. Miestny močiar – Eszrekó je v čase zvýšenej hladiny spodných vôd plný žiab a rýb. V krovinatom ekosystéme nachádzajú útočisko divé kačice, bažanty zajace a  prepelice, ale aj vysoká zver líšky a diviaky.

Ochrana prírody

Značná pestrosť prírody a krajiny Zemplína viedla k zriadeniu viacerých veľkoplošných i maloplošných chránených území Na tomto území sa nachádzajú štyri veľkoplošné chránené územia: národný park Poloniny chránená krajinná oblasť Východné Karpaty CHKO Vihorlat a CHKO Latorica.

Chránená krajinná oblasť

Latorica bola vyhlásená 25. 6. 1990. Rozprestiera sa pozdĺž rieky Latorice a dolných tokov Laborca a Ondavy na rozlohe 15620 ha. Je to druhé veľkoplošné chránené územie nížinného typu na Slovensku. Územie je budované prevažne kvartérnymi sedimentmi s typickým fluviálnym a eolickým reliéfom. V súčasnosti je to ojedinelý zachovalý súbor prirodzených lužných lesov mŕtvych ramien riek, zriedkavých a vzácnych vodných a močiarnych biocenóz tvoriacich komplex, ktorý nemá obdobu v celej republike. Oblasť je charakteristická vŕbovými solitérmi, dobre sa tu darí leknu bielemu, leknici žltej, kotvici plávajúcej a kosatcom. Územie sa nachádza v migračnej ceste vodného vtáctva. Z pozoruhodných zástupcov fauny sa v oblasti vyskytuje koník stepný, modlivka zelená, korytnačka močiarna, volavka purpurová, beluša malá, kormorán veľký, orliak morský a iné. Predpokladá sa výskyt do 90-tich druhov chránených živočíchov. Na tomto území boli doposiaľ vyhlásené dve NPR – Latorický luh 1. a Latorický luh 11. a päť PR – Rašelinisko, Soľ, Veľké jazero, Zatínsky luh, Dlhé Tice a Krátke Tice. Cestovný ruch sa územia prakticky nedotýka.

Návrh na rozšírenie Chránenej krajinnej oblasti o územie Tokaj, Tajba a Tarbucka (Veľký Horeš)

Rozloha CHKO v súčasnosti Rozloha CHKO zväčšená o navrhované rozšírenie Celková rozloha CHKO
Povodie Bodrogu s NPR Kašvár Tokajská vinohradnícka oblasť NPR Tajba PR Tarbucka
15 620,4166 ha 2 208,8 ha 642 ha 27,3650 ha 10,95 ha 18 509,5316 ha
Spolu – navrhované: 2 889,115 ha

Najvýznamnejším fenoménom Chránenej krajinnej oblasti  sú už dnes zriedkavé a mimoriadne vzácne vodné a močiarne biocenózy, tvoriace komplex, ktorý nemá obdobu v celej republike.

Druhové zloženie rastlinných spoločenstiev je veľmi rôznorodé. Zo vzácnych vodných druhov tu môžme nájsť lekno biele, leknicu žltú, rezavku aloovitú, kotvicu plávajúcu, húsenikovec erukovitý a mnohé iné.
Pravidelne zaplavované lúky, slúžiace ako pastviny, sú charakteristické rozptýlenými skupinami krovín a krovinných spoločenstiev, ako aj solitérmi, prevažne vŕbami.
Poloha územia v migračnej ceste vodného vtáctva predurčuje vysoký počet tu sa vyskytujúcich živočíchov zo vzdialenejších geografických oblastí. Z pozoruhodných zástupcov fauny sa v oblasti vyskytuje koník stepný, modlivka zelená, korytnačka močiarna, volavka purpurová, beluša malá, kormorán veľký, orliak morský, kúdelníčka lužná, netopier obyčajný a iné.

Z hľadiska záujmov ochrany prírody dnes celé územie Veľkého Horeša patrí v zmysle zákona č. 287/1994 Zb. O ochrane prírody a krajiny do 1. stupňa ochrany.

Kataster možno charakterizovať ako poľnohospodársky intenzívne využívanú krajinu bez zastúpenia pôvodnýcgh lesných spoločenstiev. Potenciálnou prirodzenou vegetáciou sú tu jaseňovo-brestovo-dubové= a jelšové lužné lesy s ostrovčekmi dubovo – hrabových lesov. Výrazne v území pôsobia pieskové duny. V krajine je veľmi slabé zastúpenie stromov a riáedke zastúpenie krovín. Negatívom je živelná ťažba piesku a rozorávanie pasienkov. Oblasť je súčasťou rebionálnych biocentier Kerestúr, Vysoká a Tarbucka-Kapoňa. Lokálnym  biocentrom je Vodná priekopa medzi železnicou a poľom, vedľša poľnej cesty a lokáne biokoridory sú tvorené najmä miestnymi potokmi, vetrolamami a kanálmi.

Priemysel a poľnohospodárstvo

Obec má nevyhovujúcu cestnú sieť. Prechádza ňou cesta III/55324, ktorá je síce napojená v troch napojovacích bodoch v Somotore a v Kráľovskom Chlmci aj v obci Svätuše, jej stav však neraz odradil investorov, ktorí by prispeli k rozvoju zamestnanosti. Riešením by mohla byť blízkosť železničnej trate a železničná stanica, ktorá by mohla byť základom pre výstavbu priemyselného parku.

V obci sa nachádzajú nasledovné výrobné prevádzky

–         MB s.r.o. Pribeník – výroba čalúnených sedacích súprav

–         Drevovýroba

–         Stolárska dielňa

 

·        Slabé stránky Veľký záber poľnohospodárskej pôdy; územie bez technického vybavenia; nevyhovujúce dopravné napojenie na nadradenú komunikačnú sieť (doprava cez zastavané územie mesta – negatívny vplyv na ŽP).
·        Silné stránky Kompaktné územie; bezproblémové majetkové vysporiadanie vlastníctva (vlastník SPF); dobré možnosti napojenia na technickú infraštruktúru a železničnú dopravu; blízkosť štátnej hranice s Maďarskom a Ukrajinou.
·        Možnosti potenciálu Vysoký potenciál pre umiestnenie prevádzok potravinárskeho priemyslu (tradícia, poľnohospodársky produktívna oblasť, známa vinohradnícka oblasť); možnosť cezhraničných kooperujúcich výrobných vzťahov s Maďarskom – blízkosť hranice, jazykové väzby.
·        Obmedzenia, riziká Malý záujem investorov z dôvodu chýbajúcej nadregionálnej dopravnej infraštruktúry.

Po rozpade poľnohospodárskeho družstva pôdu obhospodarujú súkromne hospodáriaci roľníci a PD Malý Horeš. Pestuje sa hlavne repka olejná, pšenica, repa, tabak a sója. Na menšej ploche bola pokusne vysadená baza čierna.

Perspektívy rozvoja obce

Obec Veľký Horeš  v súčasných podmienkach nemá veľa príležitostí na pozitívnu zmenu svojej hospodárskej úrovne.  V obci s viac ako 40% nezamestnanosťou, kde väčšina obyvateľov už stratila pracovné návyky a ani nemá záujem zamestnať sa ťažko nachádzajú partneri aj na spracúvanie projektov, ktoré by pomohli oživiť ekonomiku obce.

Navrhované oblasti rozvoja:

·        využitie geotermálneho vrtu na vybudovanie kúpaliska

·        zriadenie obecnej  prevádzky – sklenárstvo, kamenárstvo, výroba betónových výrobkov…

·        rozvinutie vidieckej turistiky s využitím neobývaných a z časti schátraných domov (cca 50)

Pokiaľ sa však nenájdu nadšenci, ktorí vytvoria podmienky na realizáciu týchto nápadov a obetujú svoje pohodlie nielen pre vlastné obohatenie ale aj v záujme dobrej veci, obec bude i naďalej chátrať a jeho obyvateľstvo degenerovať alebo  migrovať za prácou do iných oblastí Slovenska, prípadne do zahraničia.

           Obyvateľstvo

V obci  k sčítaniu ľudu, domov a bytov uskutočnenému v roku 2001 bolo

1005 obyvateľov, čo bol nároast o 2,76% od posledného sčítania ľudu a prvé zvýšenie počtu obyvateľov od roku 1961.

Rok 1869 1880 1890 1900 1910 1921 1930 1940 1948 1961 1980 1980 1991 2001
Počet obyvateľov 914 523 755 944 1011 1034 1253 1430 1302 1383 1229 1107 978 1005

Veková štruktúra obyvateľov je vyrovnaná

Vekové skupiny

muži

ženy

špolu

%

0 – 14

208

20,7

Muži 15 – 59

304

304

30,2

Ženy 15 – 54

271

271

27

Muži 60 a viac

69

69

6,9

Ženy 55  a viac

153

153

15,2

spolu

1005

10

Aneta  Pálová